Väčšina z nás je presvedčená o tom, že svoju psychiku má pevne pod kontrolou. Ak však v súvislosti s ňou vyslovíme pojem pevná vôľa, naše presvedčenie začína pomaly slabnúť.
Veď koľkí z nás sa o jej sile presvedčili, keď skúšali schudnúť. Náš postoj k jedlu, strach z priberania, z vlastného vzhľadu a jeho akceptovania okolím, ale aj boj s prejedaním – za tým všetkým stojí práve psychika. Aby sme boli úspešní, aby nám jedenie bolo na osoh a nie na škodu, mali by sme pochopiť a zvládať vlastné duševné pochody.
Možno sa pousmejete, ale aj v tomto prípade nás psychológovia navigujú na samý "začiatok", teda do detstva.
Vtedy sa okolo jedenia narobí veľa rozruchu a práve pri jedle dostávame prvé signály o tom, akí sme a akí by sme mali byť. Prevaha negatívnych informácií sa postupne začne odrážať na našom sebavedomí. V komunikácii s najbližším okolím si dieťa vytvára postoje k jedlu i komplexy zo vzhľadu a napokon aj základy k poruchám v príjme potravy.
Psychický tlak, duševná námaha a stres u dospelého človeka zrejme chuť do jedla nevyvolajú – skôr naopak. Keď však napätie povolí a všetko sa vráti do normálu – len málokto dokáže kompenzovať predošlé vypätie inak než nájazdom na chladničku. jedlo sa stáva našim spojencom aj v okamihoch smútku, sklamania a depresie. Odborníci to vysvetľujú tým, že rôzne chute v nás vyvolávajú slasť a plný žalúdok potláča negatívne pocity. Dostávame sa do duševnej pohody. Tá však (najmä u bacuľatejších ľudí) trvá len dovtedy, kým si neuvedomíme, že sme zjedli niečo čo sme nemali, prípadne, že sme sa prejedli. A sme opäť v depresii, tentoraz preto, že sme zlyhali a porušili svoje zásady. Jednoducho – nemáme pevnú vôľu.
